Kiná v Martine – Filmy a program

Britský expert Mike Nichols rozohráva chladnú hru s obnaženými citmi skvelého hereckého štvoruholníka.

Slogan filmu sa dotýka lásky na prvý pohľad, bez ktorej by sa neodohral ani začiatok tohto diela a nespustil by súbor reakcií, ktorý vedie do formálne zhodného konca (pri ktorom by ste si mohli na chvíľu pomyslieť, že režisér spustil mód Loop alebo aspoň prehodil variáciu na odohrané dejstvo a v skutočnosti by ste nemuseli byť ďaleko od pravdy). Pretože sličná Alice (Natalie Portman) s odlišným prelivom svojich vláskov rada kráča po ulici priťahujúc pozornosť okolitých mužských pedestrianov. Možno to bola náhoda, možno osud či súhra okolností, ktoré ju primäli zahľadieť sa a nechtiac skončiť pod kolesami prichádzajúceho taxíka. Prechádzka však končí a začína relatívnym happy-endom a pozdravom na perách: "Ahoj, cudzinec." V takom momente sa vám stačí vybrať smerom do nemocnice resp. liečiť aj iné rany ako iba tie fyzické (nakoľko rozdrásaná duša a rozbité kolienko stoja predsa len na inej strane bolestného metra). Každopádne servírka Alice skončila v náručí nekrologistu Dana... a zároveň sa stala aj jeho múzou a pomohla novému milému v tvorbe knihy. V snahe osloviť najmä čitateľky sa vydáva Dan do fotoateliéru istej Anny (o ktorej kvalitách môže svedčiť napríklad chystaná vernisáž) a dlhé osamelé noci (ktoré si Alice odkrúca roznášaním čaju) trávi napríklad na londýnskom sexchate, kde sa vydáva za niekoho iného a zbalí doktora Larryho, aby mu zhodou ďalších okolností dopomohol k stretnutiu skutočnej Anny. A tak tu máme hneď v prvej tretine štyri duše zložené v pároch Dan-Alice a Larry-Anna. Ale vám už určite hlodá v mysli červík pochybnosti inšpirujúc vás k dumaniu, čo sa môže vlastne stať. Priam esenciálnym východiskom by bola rýdza výmena partnerov, vďaka ktorej by sa mohli kúsky mozaiky jednoducho prehodiť a zložiť do správneho vzoru, ale ani tá sa spočiatku nejaví ako ideálne riešenie. Hoci...

Mike Nichols je talent. Pod jeho rukami vznikol Absolvent, Hlava 22, ale aj Myslite na Henryho alebo Farby moci. A keď sa pozriete na začiatok a koniec jeho filmografie, nemôžete prehliadnuť Virginiu Woolfovú na jej začiatku a Na dotyk na jej konci. Spoločnými vlastnosťami je základ v podobe divadelnej hry a fantastická kvalita, ktorú dokáže Nichols pod starostlivým dozorom rozpútať na plátne. Pravdu povediac, aj spojenie divadelná hra nedokážete z filmu priamo vycítiť a dostaví sa k vám až v momente hľadania informácií o pôvode titulu. Z plátna sa na vás pozerá film komorný, využívajúci striedme prostriedky a jednoduchú formu, ale pri použití síce menšieho, ale pomerného pestrého výberu lokácií si na divadlo ani nespomeniete. Nebudete mať dôvod, pretože minimálne prvé tri štvrtiny filmu vás prikovajú do sedadla a budete mlčky sledovať jeho priebeh.

Zdráham sa sem napísať viac o deji alebo ho posudzovať. Fakt je, že film určitý dej má, ale nesnaží sa naň klásť primárny dôraz. Partnerské rošády sú témou viacerých filmov, či už v komediálnej alebo dramatickej polohe a o milostných štvoruholníkoch už môžete vedieť zo strieborného plátna tiež svoje. Dej síce existuje, ale dôraz je kladený na vykreslenie charakterov, ich vzťahy a najmä výborne napísané dialógy. Pri charakteroch jednotlivých postáv sa režisér nevenuje ich podrobnejšiemu skúmaniu alebo akejkoľvek introdukcii, hoci by si pri danom slede udalostí na ne určite mohol nájsť čas. Črty Alice, Anny, Dana i Larryho vyplávajú na povrch postupne, niektoré sa ukážu v pravom svetle už v polovici filmu, iné nebudete chápať ani po jeho skončení. Réžia má síce ústrednú štvoricu rada, ale nedokáže ju priamo milovať a sústredí sa na iné finesy. Zjednodušene povedané, pri tomto filme môžete kašľať na dej a koncentrovať sa iba na vzťahy a dialógy, ktoré ich vytvárajú a rúcajú. Presne o tie vlastne Mikeovi Nicholsovi ide a toto bude od vás ako divákov požadovať. K tomu vám poskytne štvoricu veľmi talentovaných hercov, ktorí prednášajú osudné vetičky. Hoci slovíčko osudné má v tomto prípade rôznorodú hodnotu - tu sa totiž nemení existencia hrdinov a ich životov, ale iba partnerský vzťah. Ak ho osobne považujete v živote za najdôležitejší, môžete filmu pripísať veľkú hodnotu. Ak ho nepoznáte, je celkom možné, že nebudete správne oslovení...

Keď režisér nerieši dej (v skutočnosti sa film odohráva v rozmedzí niekoľkých rokov, ale je zložený iba z niekoľkých dlhých scén, no ich presné datovanie nečakajte a treba ho odčítať z pier zúčastnených) ani vnútro postáv (charakter vám nepopíše, ale umožní vám vytvoriť si ho na báze rôznych konverzačných pasáží), ostal mu focus na dialógy a situácie. A tie rieši brilantným spôsobom. Môžete si povedať, že ich krása je príliš všedná a vo vašom živote takto nevyznieva, ale to si treba uvedomiť, že v tomto filme má každá vetička či kus scény svoj význam a s ostatnými je pomerne bolestne prepojená. Zoberte si len príklad príchodu Dana, ktorý nájde ležať Alice na pohovke, aby sa ho vzápätí spýtala, či nechce niečo pod zub. Na to sa on párkrát preženie po byte a spustí fatálny dialóg...

A hoci je film rozpravou o vzťahoch, v ktorých sa striedajú krásne i smutné chvíle, pamätihodné i opovrhnutie zasluhujúce, na úsmev či radosť si nájdete len veľmi málo príležitostí. Filmu totiž dominuje chlad, ktorý vznikol po vypreparovaní košatej dejovej zápletky a sústredenia sa na holé city a riešenie vzťahov. Citová nahota je jednoducho príliš silná...

Aby projekt Mikea Nicholsa poriadne vyznel, zobral si do tímu poriadne kvarteto hercov. Drvivá väčšina filmu sa prakticky točí okolo nich a ostatní zúčastnení skutočne pôsobia len ako krovie, ktoré si netreba všímať. Z danej štvorice treba pochváliť každého, ale netreba sa báť tvorby rozdielov. Preto napíšem, že Julia Roberts odohráva výborný part, ale pri drámach sme už na jej lepší štandard zvyknutý a oproti nemu nás zo sedadla nevytrháva. Postupne si zvykáme aj na chlapíka menom Jude Law, ktorý hrá sťa jedna báseň a z citových šrapnelov si odnáša pravdepodobne najviac. Množstvo entuziazmu z jeho predchádzajúcich úloh je tlmené pozíciou jeho Dana, ktorý si varí príliš horúcu kašu na to, aby ju hneď dokázal zjesť. Zlatými Glóbmi už ovenčená a na Oscarov čakajúca je dvojica Natalie Portman - Clive Owen. Každý z nich podáva osobitý výkon, za ktorý by si sošku zaslúžil. Azda najviac vám v pamäti utkvie Clive Owen, ktorý sa vymanil z bruckheimerovho tieňa Kráľa Artuša a na neveľkom priestore vystrihol výbornú postavu, takú chladnú, že z nej Nichols musel mať úprimnú radosť a takú odovzdanú, že jeho konanie presne pochopíte a možno sa s ním aj stotožníte, hoci nemusí byť vždy kóšer. A čo vám ukáže Natalie Portman okrem svojich vnad v tretej tretine filmu? Výborný výkon čiastočne hraničiaci s umením chameleóna, ale najmä zráňanú, no stále bojujúcu možno nie už ženu, ale vyrastenú dievčinu. Jej pozícia má ďaleko od Kráľovny Amidaly i priemerných výkonov, v ktorých sa potácala koncom deväťdesiatych rokov a dáva nádej na ešte lepšie úlohy. Recenzent má až vo vnútri pocit, že zatiaľ by jej stačila nominácia, aby sa dokázala v budúcnosti vybičovať k ešte vyšším métam a potom si zlatého chlapíka právom zaslúžila.

Mike Nichols dokázal viacero neuveriteľných vecí. Tou prvou je skĺbenie hereckej fantastic four v zložení Jude Law-Julia Roberts-Clive Owen-Natalie Portman. Tou druhou je podanie chladnej drámy, v ktorej sa nesnaží dramatizovať dej, ale šponovať napätie v scénach s výbornými dialógmi. Do sedemdesiatej minúty ide o stopercentný film, ktorý však v závere skĺzne asi o jeden a pol bodíka nadol. Ale nie, tentoraz pristúpim k vyššiemu hodnoteniu, pretože scény s rozchodom sú kruto pravdivé a každá smutná duša s rozbitými milostnými vzťahmi v minulosti sa v nich uvidí. Nehovoriac o momente, keď patríte k úzkej skupine ľudí, ktorí dokážu ťahať dva vzťahy naraz. Pre nich patrí aj to absolútne hodnotenie 10/10.

Autor: Michal Korec