Kiná v Martine – Filmy a program

Nadobúdam pocit, že Hollywood nanovo objavuje mužského hrdinu. Už nie v zmysle ochrancu a chlapa, ale chlapíka, ktorý je neistý, nespokojný. Proti hrdinským kováčom, rytierom a „pestúnkom“ stavia „skutočného“ muža dnešnej doby. Je jedno, či pracuje v učtárni alebo v právnickej firme. Miluje, stráca, žije, vlečie sa životom. Nevie, čo s ním je, čo sa stalo so svetom okolo. Muž – nový trpiaci hrdina filmu. John Clark (Richard Gere), postarší seriózny právnik so stabilnou kariérou, domom, manželkou, ktorá ho miluje, a dvoma deťmi. Napriek tomu nie je šťastný, hoci nemá žiaden konkrétny dôvod na smútok. Je to len vnútorný pocit, ktorý asi ani on sám nevie pomenovať, ale hlavne nevie z neho vystúpiť. Každý večer jazdí z práce domov tým istým vlakom, tou istou trasou. Len sedí a preberá v duchu osudy klientov. Jeden večer zdvihol zrak a v okne nad veľkým neónovým nápisom „Tanečná škola slečny Mitzi“ zbadal ženu. Krásnu. Smutnú. Nasledovné večery ju vídal znovu a znovu. Až raz... vystúpil z vlaku pár zastávok skôr, vošiel do brány, vyšiel hore schodmi, vošiel.. a zapísal sa do kurzu pre začiatočníkov. Smiem prosiť? začína ako súkromná „dráma“ o znovunájdení zmyslu života, keď už jeden vlastne dosiahol akýsi hmotný predpoklad šťastia: kariéru právnika, fungujúcu rodinu, elegantné šediny. Veľmi jemne to vykresľuje scéna narodenín a tiché zúfalstvo Johnovej manželky (Susan Sarandon) nad vlastnou neschopnosťou vybrať Darček. Pokračuje ako začiatok aférky, ktorá sa (z vôle jej účastníkov) nikdy nemá naplniť: keď John sleduje Paulinu (Jennifer Lopez) v okne a prihlási sa kvôli nej do kurzu. Prvou hodinou v tanečnej padá akákoľvek prirodzená kontinuita s prechádzajúcim dejom a atmosférou. Zoznamujeme sa s ďalšími účastníkmi kurzu, s dôvodmi, ktoré ich doviedli na tanečný parket, s ich skrytými snami, túžbami a tajomstvami vôbec. Pri všetkých sledujeme, ako sa menia ich životy, či už tancom, alebo vzájomnými podpichovačkami, respektíve múdrymi radami. Z filmu sa stáva zlepenec s komickými – satirickými (?) a moralizujúcimi prvkami. Vo vzduchu stále visí motív hľadania šťastia spoznaním seba, nehanbením sa za seba, napĺňaním si svojho sna bez ohľadu na možné odsúdenie zo strany tých druhých. Všetko je to ale predložené tak, že nie je celkom jasné, čo je len vtip a čo nechcený vtip. Naozaj neviem, či sa rúcanie akejkoľvek kompaktnosti filmu začalo až réžiou, respektíve, aký je podiel scenára, ktorého autormi sú Masayuki Suo a Audrey Wells. V každom prípade, postavy sú napísané dosť nerovnomerne. John a jeho manželka sú (plánované ako) relatívne viacplánové, majú bežné starosti, bežné radosti. Zvyšné podstavy – „študenti“ tanečnej školy, ako aj pani Mitzi sama sú skôr len postavičky, ktoré pôsobia trochu ako Lev, Plecháč a Strašiak z Čarodejníka zo zeme Oz – navyše, tiež hľadajú seba a pomáhajú Johnovi nájsť správnu cestu. Špeciálny prípad je Paulina, ktorej postava je okrem smútku a pohybového nadania obohatená o motivácie expressis verbis vypovedané v pár flashbackoch. >>> viac info o filme na www.kinema.sk <<<