Kiná v Martine – Filmy a program

Takmer po roku od svojho uvedenia na 5. MFF Bratislava 2003 sa dostáva do distribúcie kín a filmových klubov film Nói Albinói (distribučný názov je Albín menom Nói). Táto oneskorená oficiálna premiéra filmu na Slovensku je pre mňa tak trochu zarážajúca a smutná zároveň. No odhliadnuc od tohto "omeškania sa" v kontexte spoznávania európskych filmov, či národných kinematografií, môžeme byť radi, že sa do distribúcie vôbec dostal, a že neostal pred slovenským divákom ukrytý niekde pod masou všetkých mainstreamových filmov. Nespadá totiž do žiadnej presne určenej kategórie; vymyká sa prúdu, ba priam stojí proti nemu na svojskej okom umelca kreovanej pôde. Situovanosť príbehu do špecifického prostredia Islandu mu pridávajú na hodnote a šírke rozmeru výpovede. O to viac tým vyniká a stáva sa nezaraditeľným - jedinečným vo svojej podstate.

Dôležité je popri tom vyzdvihnúť skutočnosť podloženú na veľkej pravde, že nikto na svete nenakrúti na Islande film takých kvalít ako Islanďan krvou i dušou. Veď kto dokáže najlepšie porozumieť uvažovaniu a správaniu nejakého národa, než ten, kto z jeho koreňov vyšiel. Od počiatkov kinematografie sa toho na Islande veľa zmenilo a dnes už Islandský film nenakrúca Švéd, Nór alebo Dán (aj napriek tomu, že patria medzi najčastejších koproducentov), ale celé dielo obyčajne zastrešuje Islanďan. A to je prípad aj režiséra filmu Albín menom Nói Dagura Káriho. Narodil sa v síce Paríži, ale islandským rodičom.

Z jeho biografie ďalej možno spomenúť štúdium na Národnej filmovej škole v Dánsku. Po jej ukončení sa venoval režírovaniu videoklipov, či reklám. Na kvázi svojom prvom hranom filme s názvom Dramarama sa podieľal ako spolurežisér. Takže v konečnom dôsledku možno povedať, že Albín menom Nói je jeho prvým vlastným celovečerným filmom.

V katalógu 5. MFF stojí, že ide o film do ktorého sa dá zamilovať. Či to zoberiete doslovne, je len otázkou priorít, no moja súkromná štatistika hovorí, že film sa vyslovene nepáčil iba jedinej osobe. Zhodou okolností ide o dobrého priateľa z Common Scents.

Ale poďme späť k filmu. Albín menom Nói (podobne ako aj iné islandské filmy) má u mňa vysoké hodnotenie predovšetkým pre značnú obrazovú výpoveď, bez potreby ťaživých dialógov, postavenú na hlbokej prirodzenej podstate. A práve tento naturálny základ tvorí východisko myslenia a konania človeka, formuje jeho emócie - celé citové prežívanie i existenciu v prostredí, do ktorého je vsadený.

Nesmiernu úlohu vo filme plní samotné prírodné prostredie vystupujúce spočiatku v úlohe nepriameho protagonistu, neskôr prechádzajúce do priamej konfrontácie so skutočnými postavami. Príroda nie len že stojí na pozadí príbehu a dotvára jeho rámec, ale zároveň sa stáva akýmsi iluzórnym pozorovateľom a následným riešiteľom vzniknutej situácie.

Život Islanďana Nóiho je vytvorený z úžasného severského ticha. Divák mu vtrhne do života práve v čase nutkavej potreby opustiť prostredie, v ktorom sa jeho osobnosť dusí. Stav, v akom ho nachádzame sa vyvíja. Spoznávame osoby a veci postupne odhaľujúce jeho vnútorný, emocionálny a intelektový svet. Všetko videné a počuté má svoju nadväznosť a význam. Preto divákom odporúčam pozorne vnímať každé slovo (nebojte sa, nie je ich až tak veľa), sledovať film záber po zábere, a tým dopomôcť k dostaveniu sa skutočného filmovému zážitku. Ten pomôže navodiť nie len celková atmosféra kĺbiaca v sebe hudobné, kvíliace a tiché momenty, ale aj dĺžka jednotlivých záberov. Tá dáva dostatočný priestor na precítenie, uvedomenie a stotožnenie sa so snímaným objektom. A čo neprezradia slová, to rozpovedia ostatné výrazové prostriedky.

Popri obraze a hudbe plní vo filme veľkú úlohu ticho. Predstavuje osobitú formu Káriho umeleckej výpovede. Vznáša sa nad všetkým ako vánok so svojou plynulou a melancholickou silou, až pokým nenarazí na tóny hudby rušiacej jeho plynúci koncept.

Osudová participácia na živote a smerovaní hlavného hrdinu Nóiho nie je na prvý pohľad jednoznačná. Vo filme je ukrytá hlboká symbolika vychádzajúca zo zobrazovaných prírodných podmienok, zo samotnej sily prírody. Práve ona je predstaviteľkou a možnou manipulátorkou vývoja udalostí. Jej význam a postavenie vo filme doráža na záver a ešte niekoľko záverov potom.

Nóiho albinizmus vyznieva ako dôležitá metafora rozvíjajúca dej a vkladajúca do neho nový rozmer. Je účelom a dôsledkom. Odpoveďou na otázku, prečo práve z takto uzavretého životného priestoru nie je úniku. Nedokončená skladačka z puzzle nazvanej Osamelosť.

V procese zoznamovania sa so životom albína treba predovšetkým vychádzať zo základných indícií nabádajúcich k postupnému spoznávaniu jeho osobnosti. Analógia jeho životného pocitu existencie je ukrytá v kontexte Kierkegaardovej teórie o človeku. Človek neexistuje ako taký. Je vždy konkrétny, individuálny, temporálny tvor. Existovať znamená chcieť, môcť, pociťovať, trápiť sa, strádať, nenávidieť, či mať rád. Cez tento emocionálno-voluntatívny model subjektivizmu prichádzame ku konštrukcii albínovej osobnosti.

Albín menom Nói je jedným z tých islandských filmov, v ktorom sa narába zručne s využívaním svojského humoru. Napriek tomu, že vykresľuje citovo hlbokú, osobnostnú ľudskú drámu, jeho tvorcovia priložili do ohňa niekoľko síce krátkych, ale o to viac trefných humorných sekvencií. Presne takých, aký je aj islandský humor. Jemný, lakonický - typicky severský. Miestami má síce silu prepadnúť spontánnosti, no nadchádzajúci strihový úder nedovolí nikomu smiať sa pridlho a zbytočne. Nakoniec, veď všetky smiešne situácie sú v samotnej podstate smutné. Akoby postupne tá spomínaná osudovosť prichádzala a prinášala so sebou nečakané, no nezvratné posolstvo.

Riešiteľ vzniknutej situácie prichádza nečakane a práve vtedy, keď je postava vo vrcholnej fáze existenciálneho pocitu ukotveného v nepostačujúcom životnom priestore. Na začiatku nejednoznačne napovedá svoje poslanie. Na konci ho fatálna chvíľa naplní svedectvom. Dotvorí tak význam prírodného rámca na polostrove pri konci sveta. A stane sa niečo, čo pohýna životom jedného albína. Z lásky? Či z trucu pre pár rozbitých ľadových kryštálov...

Film Albín menom Nói nie je absurdný. Je jednoducho ľudský. Pôsobivý, nežný, skutočný. Vyfabulované situácie si nachádzajú revitalizáciu v skutočnom živote. Albínov okolitý svet je iný ako ten náš. A to si treba uvedomiť ešte predtým, ako ho začneme súdiť.

No tento smer úvahy uniká predovšetkým k tým, ktorí film už videli. Pre ostatných ostáva tajomstvo zatiaľ ukryté, a k jeho odhaleniu snáď postačí Nói Albinói jednoducho vzhliadnuť, a aspoň na chvíľu sa nad ním zamyslieť... a ak to nepomôže... skúste ísť do kina ešte raz.

Ak sa vám aj napriek mojej obhajobe bude zdať Nóiho príbeh príliš vykonštruovaný, alebo nebodaj všedný, problém bude pravdepodobne niekde inde. Možno práve v porozumení tej samotnej podstate islandskej kinematografie. Tá totiž stojí na hlboko zakorenených pilieroch národných tradícií, na kultúrnej potencionalite, na špecifických prírodných podmienkach i nekonvenčnom nazeraní na život.

A ak vás práve naopak Nóiho postavička chytí za srdce, vrelo odporúčam načrieť hlbšie do islandskej kinematografie a objaviť v nej aj iné, rovnako kvalitné snímky. Nie je to ťažké. Stačí navštíviť tohoročný 6. MFF Bratislava 2004, kde v sekcii Zoom budú "zazoomované" práve filmové diela (či dielka) z Islandu.

Autor: Zuzka Pauková