Tak už to máme za sebou aj my. Alebo nás to najhoršie ešte len čaká? Poďme sa na to pozrieť zblízka.
Ako po každý rok, poväčšine z vás sa pošťastilo zazrieť devätnásteho novembra na chodbách hlúčik napoly spievajúcich a zabávajúcich sa študentov v sakách a rôznych ďalších háboch. Všetci však mali niečo spoločné: zelenú stužku skvejúcu sa na hrudi.
Nebudem vás zaťažovať množstvom povinností, ktoré vznikajú rozhodnutím začať s plánovaním stužkovej slávnosti. Tie si užije alebo užil každý z vás, pretože je to koniec koncov jedna z dôležitých udalostí v našom živote a treba sa na ňu náležite pripraviť. Tá naša „udalosť“ sa odohrávala v hoteli Turiec za mrazivej sobotnej noci. Hŕstka netrpezlivých študentov čakala pred vchodom hotela na svojich rodičov a známych. Voľných miest v sále ubúdalo a atmosféra hustla s neustále prichádzajúcimi hosťami. Pár minút po šiestej hodine večernej, po príchode všetkých rodičov, akcia mohla začať.
Na začiatku, za hry hudby a svetiel, sála sa zaplnila študentmi a študentkami Oktávy A. Zástupcovia triedy obdarovali triedne učiteľstvo a zvyšných funkcionárov našej školy kyticami, ktorých o chvíľu na to obohatili aj o šerpy, aby si ich rodičia náhodou nezmýlili. Nasledovali príhovory týchto ľudí do našich duší, ktoré boli naozaj hodnotné a dojemné. V hĺbke duše sme si zaspomínali na naše „mládí“ a zamysleli sme sa nad našou blízkou(maturitnou) a vzdialenejšou(pomaturitnou) budúcnosťou. Po tomto uvoľnení sme následne znovu znervózneli, pretože nás čakal hlavný bod večera. Odovzdávanie malých, zelených dôkazov našej pomyselnej dospelosti. Ešte pred týmto bodom nám náš vzor, pani profesorka Matúšová, ukázala, ako majú horieť sviečky na oválnom pozváranom svietniku. Hneď po tomto akte začali ku nej, pánovi riaditeľovi a našej bývalej triednej profesorke, pani Kyseľovej, prúdiť nervózni jednotlivci, ktorí sa následne odoberali zapaľovať sviece. Samozrejme, po pár výstupoch sa za smiechu atmosféra uvoľnila. Nastal čas pre spev. Gaudeamus Igitur á ta tá dá dá ta dá. Nevadí, že ešte nevieme slová, však obecenstvo už tiež väčšinu zabudlo. Hlavne, že už tie stužky boli naše. Tak sme sa prihovárali ostatním, pripíjali si a tancovali. Dostali sme výbornú večeru na úrovni, a ani sme sa nenazdali a museli sme sa odobrať do zákulisia. Ostatní prítomní neprišli len tak náhodou, chceli sa predsa zabaviť(keď nerátame samotné stužkovanie) a teda si pustili telku, v ktorej chceli vidieť svoje domáce hviezdy. Cez tie hudobné(hlučne hrajúca kapela) a večne vzdelané(IQ trest národa), po tanečné(skupina Vidláci) a športové(veľmajstrovstvá v šachu), medzi ktorými nechýbali jasné a oranžové reklamy.
Ako sa na nás pozerali a pozerali, nápadov nám ubúdalo a tak sme sa uchýlili ku krajne nemravnému skutku, nazývanému aj posledný súd. Zviazaná triedna profesorka bola už vopred odsúdená na večné muky a galeje, ale upísaním svojej duše diablovi, teda nám, si zachránila svoj chabý život. Samozrejme nemala na výber, pretože akonáhle by sa zodvihla od stola bez podpisu, nabodla by sa na dôvtipne umiestnenú kosu. Po podpise zmluvy sme všetci, až na tetu smrť a uja kata, radostne odišli. My a aj tukové bunky žiarili radosťou pri prijímaní sladučkej torty s našimi menami. Naša radosť vrcholila rozmlátením krčahu, z ktorého sa popíjalo šampanské. Zábava neutíchala a prešla do vyspevovania rôznych hitov. Hlučne hrajúca kapela vymyslela a zahrala Kaňarenka, ktorého môžete občas začuť z našej triedy. Na záver sme dokázali vytiahnuť refrén pesničky „Stužková“ od Elánu dokonca vyššie a hlasnejšie, ako neprekonateľný Jožo Ráž, čo sme ešte niekoľkokrát za ten krásny, nezabudnuteľný večer zopakovali...
