V tretí deň novembra dvetisíc siedmeho roku
prikráčalo 24 párov nôh Oktávy B bok po boku...“
Pár minút po osemnástej hodine týmito krokmi vyvrcholila v Stavmarte naša niekoľkodňová snaha, ktorej cieľom bolo naladiť na veselú nôtu všetkých prítomných.
Pravdupovediac, až tak niekoľkodňová predsa len nebola...
3 týždne pred stužkovou: pondelok a piatok pod zámienkou niečo vymyslieť slúžil na to, aby sme si spolu vychutnali pár minút v triede po vyučovaní. ,,Veď času je habadej, uvidí sa budúci pondelok...“
2 týždne pred stužkovou: v pondelok a piatok sa skutočne uvidelo. Začali sa črtať prvé hmlisté predstavy.
Týždeň pred stužkovou: v pondelok sa po menších peripetiách tých niekoľko nápadov utvorených počas predošlých týždňov začalo seriózne podobať na stručnú kostru programu. Treba dodať, že pri názorných ukážkach istých scénok bola potreba mikcie doslova nezadržateľná...
Dušičky-nedušičky, toho roku sme sa chlapci či dievčatá museli namiesto pletenia vencov pilne venovať viacerým činnostiam: od písania scenára, maľovania rekvizít cez lekcie spoločenského tanca i rabovania skríň starých mám až po ochotný nákup lepidiel:-)
Ani sme nevedeli ako, a vo dverách stála sobota. A s ňou starý známy pocit žalúdočného správania. Ale Najsladšia vec, ktorá sa krátko po šiestej podvečer niesla sálou, v nás odbúrala všetko neveselie. Dievčenské spoločenské večerné šaty a chlapčenské obleky, ktoré dovtedy mlčky viseli na vešiakoch, dotvorili spolu so skupinou U2 neopakovateľnú atmosféru.
Dúfajúc v heslo ,,začiatok dobrý, všetko dobré“ sa prekrásny večer mohol začať. Dojatie a pýcha vidieť svoje dieťa stojace so stužkou na ľavoboku sa naozaj dali krájať.
Po nostalgickom príhovore pána riaditeľa, p. prof. triednej i p. prof. Poliačikovej a iniciatívnych príhovoroch zo strany rodičov i študentov evokujúcich staré spomienky i uvoľnenie tvárových svalov zosilnili tri sluchové kostičky známe rytmy valčíkov, ktoré nenechali sediaceho žiadneho profesora...
Ešte len potom nasledoval dlhoočakávaný bod večera. Večera. Veru, chutné jedlo urobilo svoje. Nebadaný odchod do zákulisia signalizoval, že prgram je čoskoro tu. Tak sa aj stalo. Chýbala necelá trištvrtehodina do polnoci, keď sa vyčerpali všetky scénky a dosmial sa i posledný rodič, profesor, ,,hosť pozvaný i samozvaný“. Vystúpenie Karola a Stinga, Autobus, Ordinácia v ružovej záhrade, Nákupná zimnica, Mafstory, ale aj celé uďeľovanie cien od spoločnosti Tamten, ktoré rámcovalo pripravené podujatie, i zlatý klinec programu v podobe prekvapenia pre pána riaditeľa malo na rováši spokojný výraz tváre všetkých, ktorí si dali námahu prísť sa na nás pozrieť.
Polnočný súd nastal s úderom hodiny dvanástej. Ani osvedčené miesta na skrytie pod stolom neboli prekážkou začiatku. Hoci vynesený verdikt znel ,,vinná vo všetkých bodoch obžaloby“, po schválení a podpísaní niekoľkých svojských podmienok dekrétu si naša pani profesorka mohla uľahčene vydýchnuť a pustiť sa do odovzdávania polnočných perníčkov, pri ktorom ju v pozadí sprevádzalo 24 rôznych úryvkov piesní, kde Rammstein striedal Daniela Powtera, Nickleback bol predskokanom Michala Davida...
Čriepok pre šťastie a kus výbornej torty ako prekvapenie od p. p. triednej zahájil voľnú zábavu.Tancovalo sa, koľko sa vládalo a hoci bolo už krátko pred štvrtou a náš apetít ,,jamovať“ (džemovať) neklesol o veľa, posledná pesnička bola neklamným znamením, že rešpektovaný večer, na ktorý sme sa pekných sedem rokov tešili, je nenávratne preč.
Ostáva len poďakovať statočnému zboru profesorskému, predovšetkým pani profesorke triednej, váženým rodičom a všetkým, ktorí nás poctili svojim príchodom.
A o päť rokov, keď nebude nič nové na svete, dáme si Re-pe-te...
prikráčalo 24 párov nôh Oktávy B bok po boku...“
Pár minút po osemnástej hodine týmito krokmi vyvrcholila v Stavmarte naša niekoľkodňová snaha, ktorej cieľom bolo naladiť na veselú nôtu všetkých prítomných.
Pravdupovediac, až tak niekoľkodňová predsa len nebola...
3 týždne pred stužkovou: pondelok a piatok pod zámienkou niečo vymyslieť slúžil na to, aby sme si spolu vychutnali pár minút v triede po vyučovaní. ,,Veď času je habadej, uvidí sa budúci pondelok...“
2 týždne pred stužkovou: v pondelok a piatok sa skutočne uvidelo. Začali sa črtať prvé hmlisté predstavy.
Týždeň pred stužkovou: v pondelok sa po menších peripetiách tých niekoľko nápadov utvorených počas predošlých týždňov začalo seriózne podobať na stručnú kostru programu. Treba dodať, že pri názorných ukážkach istých scénok bola potreba mikcie doslova nezadržateľná...
Dušičky-nedušičky, toho roku sme sa chlapci či dievčatá museli namiesto pletenia vencov pilne venovať viacerým činnostiam: od písania scenára, maľovania rekvizít cez lekcie spoločenského tanca i rabovania skríň starých mám až po ochotný nákup lepidiel:-)
Ani sme nevedeli ako, a vo dverách stála sobota. A s ňou starý známy pocit žalúdočného správania. Ale Najsladšia vec, ktorá sa krátko po šiestej podvečer niesla sálou, v nás odbúrala všetko neveselie. Dievčenské spoločenské večerné šaty a chlapčenské obleky, ktoré dovtedy mlčky viseli na vešiakoch, dotvorili spolu so skupinou U2 neopakovateľnú atmosféru.
Dúfajúc v heslo ,,začiatok dobrý, všetko dobré“ sa prekrásny večer mohol začať. Dojatie a pýcha vidieť svoje dieťa stojace so stužkou na ľavoboku sa naozaj dali krájať.
Po nostalgickom príhovore pána riaditeľa, p. prof. triednej i p. prof. Poliačikovej a iniciatívnych príhovoroch zo strany rodičov i študentov evokujúcich staré spomienky i uvoľnenie tvárových svalov zosilnili tri sluchové kostičky známe rytmy valčíkov, ktoré nenechali sediaceho žiadneho profesora...
Ešte len potom nasledoval dlhoočakávaný bod večera. Večera. Veru, chutné jedlo urobilo svoje. Nebadaný odchod do zákulisia signalizoval, že prgram je čoskoro tu. Tak sa aj stalo. Chýbala necelá trištvrtehodina do polnoci, keď sa vyčerpali všetky scénky a dosmial sa i posledný rodič, profesor, ,,hosť pozvaný i samozvaný“. Vystúpenie Karola a Stinga, Autobus, Ordinácia v ružovej záhrade, Nákupná zimnica, Mafstory, ale aj celé uďeľovanie cien od spoločnosti Tamten, ktoré rámcovalo pripravené podujatie, i zlatý klinec programu v podobe prekvapenia pre pána riaditeľa malo na rováši spokojný výraz tváre všetkých, ktorí si dali námahu prísť sa na nás pozrieť.
Polnočný súd nastal s úderom hodiny dvanástej. Ani osvedčené miesta na skrytie pod stolom neboli prekážkou začiatku. Hoci vynesený verdikt znel ,,vinná vo všetkých bodoch obžaloby“, po schválení a podpísaní niekoľkých svojských podmienok dekrétu si naša pani profesorka mohla uľahčene vydýchnuť a pustiť sa do odovzdávania polnočných perníčkov, pri ktorom ju v pozadí sprevádzalo 24 rôznych úryvkov piesní, kde Rammstein striedal Daniela Powtera, Nickleback bol predskokanom Michala Davida...
Čriepok pre šťastie a kus výbornej torty ako prekvapenie od p. p. triednej zahájil voľnú zábavu.Tancovalo sa, koľko sa vládalo a hoci bolo už krátko pred štvrtou a náš apetít ,,jamovať“ (džemovať) neklesol o veľa, posledná pesnička bola neklamným znamením, že rešpektovaný večer, na ktorý sme sa pekných sedem rokov tešili, je nenávratne preč.
Ostáva len poďakovať statočnému zboru profesorskému, predovšetkým pani profesorke triednej, váženým rodičom a všetkým, ktorí nás poctili svojim príchodom.
A o päť rokov, keď nebude nič nové na svete, dáme si Re-pe-te...
