Kiná v Martine – Filmy a program

Kim Ki-duk. Najprv priezvisko, potom krstné meno. Dohromady človek, ktorý v súčasnosti v očiach väčšiny nezávislého filmového sveta zosobňuje dravého kinematografického ázijského tigra. Hneď tretí Kimov film Vtáčia klietka bol nominovaný na Veľkú cenu poroty Medzinárodného filmového festivalu v Los Angeles a už jeho nasledujúci film, kontroverzný Ostrov, povyhrával festivalové ceny po celom svete. Jeho filmy sa vyznačujú svojskou, drsnou poetikou a otvoreným zobrazovaním stále tabuizovaných tém. Jar, leto, jeseň, zima... a jar je ale zásadne iná: veľmi lyrická, pomaly plynúca, pocitová a skoro nenásilná, s minimom "príbehu".

Uprostred lesného údolia sa rozprestiera veľké jazero, na hladine ktorého pláva drevená pustovňa, obydlie starého budhistického mnícha a jeho učňa - malého chlapca. Film je, ako názov napovedá, rozčlenený do piatich kapitol, poviedok, či ročných období, úsekov života. Tieto úseky sú oddelené formálne, aj obsahovo: sú to skoro svojbytné príbehy, venujúce sa krátkemu obdobiu v živote hlavného hrdinu. Na jar - detstvo, sledujeme malého chlapca, žijúceho síce mníšskym životom, ale hrajúceho sa aj týraním lesných zverov, tak ako bežný chlapec jeho veku. A jeho trest a poučenie. V letnej časti je už hlavný hrdina mladým mužom, ktorý je po prvý krát konfrontovaný s dievčaťom, objavuje sexualitu a podlieha prírodným pudom. Postupne sa mení, dospieva, skúša čo môže a naráža. Ročné obdobia plynú, kruh sa pomaly uzatvára.

Časové zaradenie deja je spočiatku nejasné, neskôr osvetlené, ale nakoniec je nepodstatné: Jar, leto, jeseň, zima... a jar je jeden z tých mála filmov, ktoré by sa mohli odohrávať v stredoveku, tak isto ako aj v prítomnosti bez toho, aby sa na nich čokoľvek menilo. Akokoľvek toto označenie nemám rád, je to nadčasový film, ktorého výpovedná hodnota bude v roku 2046 rovnaká ako je dnes. Zároveň je to film akosi "nadpriestorový"; napriek krajine svojho vzniku a téme, o ktorej rozpráva - pre jeho pochopenie nepotrebujete podrobne poznať budhizmus a ovládať zenové pravidlá, ani byť fanúšikom ázijskej kinematografie (ktorej naratívne štruktúry sú pre bežného euroamerického diváka obvykle príliš zložité, náročné na vnímanie a tým pádom ťažko stráviteľné), svoje posolstvo komunikuje prostredníctvom čistej filmovej reči, zrozumiteľnej na celom svete rovnako. Kimov film je preplnený symbolmi, ktoré sú ale veľmi ľahko čitateľné a prístupné, človek ich vie bez problémov rozkódovať a nemá pocit, že by mu niečo uniklo.

Jar, leto, jeseň, zima... a jar je autorským (Kim je tu režisérom, scenáristom, strihačom a hercom) a veľmi osobným filmom. Zatiaľ čo predošlé Kimove snímky sú diela drsnej školy, plné násilia, sexu a expresivity (čo ale nijako neznižuje ich umeleckú hodnotu), tento film je v jeho tvorbe zlomom. Metaforický príbeh o človeku, ktorý žije, dospieva, učí sa na vlastných chybách a napriek stretu s hraničným násilím (či skôr vďaka nemu) prichádza k očisteniu vlastnej existencie, je (okrem všeobecných interpretácií) zrejmou paralelou k samotnej osobe režiséra. A aby to bolo dostatočne jasné, sám Kim hrá mnícha, práve v "očistnej" časti - zime, on sám sa vysporadúva s hriechmi minulosti, on sám si stanovil pokánie a jeho učinením on sám prichádza k rozhrešeniu.

Jar, leto, jeseň, zima... a jar je podobenstvom, v ktorom sa nájde každý z nás, je pokojným filmovým dielom s posolstvom, ktorého sila tkvie v jeho jednoduchosti a všeobecnosti. Navyše ponúka na dnešnú dobu nezvykle silnú autorskú výpoveď, čitateľnú ale hlavne v kontexte Kimovej tvorby. Aj bez tejto pridanej hodnoty však ide o film, ktorý sa oplatí vidieť a porozmýšľať nad ním.

Autor: Filip Šustek