Zaspomínali sme si na časy dávno minulé, na časy, ktoré väčšina z nás ani nepoznala, a odprevadili sme našich maturantov na cestu životom. Alebo v skratke o tom, aká bola tohtoročná rozlúčka s maturantmi z pohľadu organizátorov.
Ako je už dobrým zvykom, rozlúčka s maturantmi je jedna z mála školských akcií, na ktoré nie je žiadny konkurz. Tak to bolo aj tento rok. O tom, že máme pripraviť rozlúčku s maturantmi, sme vedeli už od začiatku školského roku, no akosi sa na to pozabudlo a nik tomu nevenoval pozornosť. Až jedného dňa, približne dva týždne pred plánovaným termínom tejto akcie nám bolo prízvukované, že je potrebné vymyslieť tému, scenár a pripraviť rozlúčku, ktorá sa bude konať 11. mája. Na rannej dávke matematiky v podobe dvojhodinovky s pani profesorkou Matúšovou sme tomu ešte nepripisovali veľký význam, no postupom času (a opätovných požiadaviek zo strany triednych profesorov) sme sa dohodli na prvom stretnutí, kde sa dohodneme na téme. Tá však bola jasná, a preto stretnutie netrvalo ani pol hodinu :-D. Asi by som to nebol ani ja, keby som nevymyslel nejakú „hovadinu“. No kým som stihol vysvetliť moju tému: socializmus - komunizmus, už bolo rozhodnuté a začalo sa pracovať naplno.
Iste sa všetci spytujete, prečo práve táto téma. Odpoveď je jednoduchá. V podstate to ani sami netušíme :-). Je to preto, že občas sa cítime v škole naozaj ako za tvrdého komunistického režimu? Alebo to bude našou postaršou budovou? Nie, nie, určite to nebolo hodnotenie školy ani jej priestorov. Skrátka, je to vďačná téma na zasmiatie. Tí, ktorí to prežili, asi vedia, o čom rozprávam (dobre sa mi rozpráva, keď som to nezažil :-D ).
A teraz k príprave programu. Najviac času nám zabrala príprava a nácvik programu. Keďže sme do programu zapojili aj mladších spolužiakov, bolo treba veľa trpezlivosti. Kompletnú prípravu scenára a nácvik choreografie si zobrali do svojich rúk dievčatá zo septimy B, ktoré to podľa môjho názoru zvládli na 1 s veľkou červenou hviezdou :-). Neboli však jediné, ktoré sa podujali na prípravu. Musím priznať, že z „béčky“ boli ľudia ochotnejší, čo sa týka účinkovania, no moja „áčka“ sa tiež zapojila – hlavne po technickej stránke, ktorú predstavuje príprava scény, nosenie a zapájanie aparatúry a podobne. Prípravy sme nakoniec stihli bez problémov a rozlúčka sa vo vopred danom termíne, teda 11. mája 2007, konala. Je to ľudovo známe, že keby sme na prípravu mali aj dva roky, tak s tým začneme týždeň predtým. Vtedy sa predsa robí najlepšie, no nie? Ale dosť už rečí o prípravách.
Čas bežal rýchlo a prišiel ten deň... 11. máj 2007. Napätie vrcholilo. Stretli sme sa v škole, bolo treba vstať skoro, veľmi skoro, aby sa všetko stihlo. Všetko sa nám podarilo spraviť len tak-tak. Keby sme začali o minútku neskôr, už by sme začínali s oficiálnym programom neskoro... Generálka dopadla úspešne. Občas síce nastala malá chybička v technike (množstvo mikrofónov, v ktorých sa občas nevedeli vyznať ani naši hudobní technici :-) ), ale do predstavenia sme všetko doladili a myslím, že konečný výsledok bol vynikajúci. Nakoniec, kto pozerá TV Turiec, mohol posúdiť aj sám. No a pre tých, ktorí na vysielanie zabudli alebo o ňom nevedeli, zábery z rozlúčky budú môcť vidieť aj v televízii Gymlet.
Pre tých, ktorí sa nedostali na „predstavenie“, trošku opíšem tému. Keďže za bývalého režimu bolo všetko iné, všetko staršie, musela sa tomu podobať aj naša scéna, na ktorej nechýbala na červeno „vytapetovaná“ stena, no a samozrejme, veľký nápis hlásajúci „Proletári všetkých krajín spojte sa!“ Tabuľu nám pomáhal zavesiť sám súdruh profesor Lamoš.
O 10.00 sa otvorili brány úradu na udeľovanie výjazdných doložiek. Keďže v tej dobe sa von z republiky nesmelo odchádzať svojvoľne, každý maturant musel dostať povolenie na výjazd. Najprv to vyzeralo, že poniektorí povolenie ani nedostanú, no úrad bol toho dňa veľmi zhovievavý ku všetkým – dobrým aj zlým. Sami súdruhovia aj súdružky boli prekvapení, keď počuli, čo všetko o nich štát vie. Nezatajilo sa veru nič...
Okrem doložiek však študenti mohli sledovať aj návštevu súdruha Gagarina, či telefonát priamo do Ruska :-). Všetko však také radostné nebolo. Niektoré dievčatá sa po ukončení sprievodu a teda po oficiálnom odchode zo školy rozplakali. Určite mali prečo. Veď komu by nechýbala bezchybná atmosféra našej školy, nášho kolektívu (či už študentského alebo profesorského).
Zostáva teda popriať našim maturantom veľa šťastia na ceste životom a samozrejme, poďakovať všetkým spolupracovníkom. Menovať som nechcel, pretože by som na niekoho mohol zabudnúť. Myslím, že slovné spojenie „ďakujem všetkým“ moju vďaku určite vystihlo. Špeciálne však chcem poďakovať vedeniu školy za zapožičanie aparatúry a tiež triednym pani profesorkám za uvoľnenie a ospravedlnenie študentov, ktorí sa zúčastnili na rozlúčke.
