S príchodom eura sa o dôchodcoch a starších ľuďoch konečne prestalo hovoriť výlučne v súvislosti s ich volebným potenciálom, prípadne dôchodkami. No debata okolo zavedenia eura ich vykresľuje ešte horšie – ako neschopných sklerotikov, ktorých musia z vedomostí o „silnej mene do každej peňaženky“ skúšať vnúčatá. V mene svojho dedka dôrazne protestujem.
Keď som minulý týždeň prišla k dedkovi, sedel typicky dôchodcovsky takmer potme v kuchyni a pomocou eurokalkulačky si prerátaval výpočty zo Sociálnej poisťovne (pripomínam, že kalkulačku sa naučil používať sám.).
V nasledujúcom rozhovore neblúznil čosi o škrtaní troch núl či „konverzačnom“ kurze, ktorý by mal byť 301 260 Sk za jedno euro. Naopak, začiatkom decembra si plánoval kúpiť eurobalíček, aby sa vopred mohol oboznámiť s novou menou.
Pripomenul mi totiž, že on (a s ním celá jeho generácia) zažila už minimálne dve výmeny peňazí, pričom v jednej z nich okrádal štát svojich občanov o peniaze – a to verejne a oficiálne.
Vtedy som si uvedomila, že ak niekto má v tejto krajine reálne skúsenosti s prijímaním novej meny, sú to dôchodcovia.
Preto ma pri správach o masívnom výpredaji eurobalíčkov dôchodcami v Čadci trochu oblial pot...
Kto je skutočne pripravený na euro
